Moje vegánske zlyhania

Veľmi rada čítam odborné články, sledujem blogy a vlogy ľudí, ktorý žijú a chvália si tento životný štýl, alebo pozerám rôzne dokumenty o strave, a nie len o tej. Netflix toho ponúka požehnane, za pozretie určite stojí Food Matters, Cawspiracy či What the Health.

Vždy si vravím, že mi takéto nasávanie informácii  túto transformáciu, nad ktorou neustále premýšľam, uľahčí. Jednoznačne ma všetky tieto kanály non-stop uisťujú v tom, že sa chcem vybrať touto cestou a zároveň ma zásobujú novými otázkami, ktoré si snažím aj sama zodpovedať , aby som v tom mala jasno. Akákoľvek zmena musí vychádzať z vnútorného presvedčenia.

Na svojej ceste však vždy narazím na nejaký problém, náhodu a nehodu, ktorá môj vegánsky deň opäť zvráti na nevegánsky. Možno je to ešte stále nedostatok vedomostí, možno zábudlivosť, alebo len príliš silný zvyk, ktorý je ťažké zo dňa na deň potlačiť.

Toto sú veci, s ktorými sa najčastejšie potýkam:

 

Chcem si dať niečo o čom mi ani len vo sne nenapadlo, že by to mohlo byť nevegánske 

napríklad med, ktorý je súčasťou takmer každých druhých raňajok, najmä v zime. Alebo víno. To by mi prednedávnom ani len na um neprišlo.

 

Stravovanie vonku 

to som už postupne oželela, pretože veľa reštaurácií nemá v rámci svojej širokej obedovej ponuky ani jedno vegetariánske, tobôž už nie vegánske menu. Aj tak to ale často znamená, že hladujem alebo sa snažím niečo vykúzliť z príloh, ktoré ponúkajú.

 

Vysvetľovanie a socializácia s „mäsožravcami“ 

vždy sa snažím držať hesla nerob druhému to, čo nechceš, aby robil on tebe a tak nikoho netlačím do toho, aby mal rovnaký názor ako ja. žiaľ toto neplatí obojstranne a tak musím neustále riešiť a vysvetľovať napríklad na chatách to, že si nedám grilované mäso a už vôbec nie špekáčiky, a že grilovaná cuketa je skutočne vynikajúca vec.

 

Láska s syrom a jogurtom

toto je zatiaľ asi môj najväčší fail. Vzdať sa mäsa pre mňa nebolo ťažké, pretože som ho aj tak veľmi nejedávala. Navyše sme ho aj doma často nahrádzali sójovými plátkami, ktoré pri správnom okorenení nerozoznal od mäsa ani môj starý otec. S jogurtmi a syrmi je to pre mňa však omnoho ťažšie, pretože tie my chýbajú, či už v šalátoch, alebo ako súčasť snacku.

 

Sladkosti 

pri tých som tiež nikdy neriešila či sú alebo nie sú vegánske. nejedávam ich ani často a keď už, tak siahnem po čokoláde. Pri tej som sa síce vždy orientovala na horkú, aspoň 70-tku, nikdy som však nepozerávala na to, čo presne obsahuje. Nehovoriac o koláčoch keď má niekto narodeniny v práci, alebo keď idem na návštevu k babke. Odolávať pohľadu osemdesiatničky, ktorá celé dopoludnie strávila pečením makovníka, ktorý ste v detstve (a úprimne, aj dnes) milovali, je naozaj, NAOZAJ, ťažké.

 

Keď už viem, aké sú moje najslabšie stránky, snažím sa ich postupne prekonávať a najmä sa nesnažiť robiť zmenu zo dňa na deň. Snažím sa postupne vypúšťať živočíšne produkty a učiť sa ako ich nahradiť, a viem, že aj keď sa takto celý proces predlžuje je stále v pohybe.

Verím, alebo aspoň dúfam, že nie som jediná kto zažíva takéto faily. Ak mi vie niekto poradiť, ako ich prekonávať, určite sa tomu poteším.

Tento článok končím pri dojedaní letných raňajok v podobe hrozna a žltého  melónu a púšťam sa do ďalšieho pokusu prežiť deň ako vegán, spokojne a s úsmevom.

Wish me luck!

-K-

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *