Ako som začala cvičiť a už neprestala

Aby som sa na rovinu priznala, k serióznemu cvičeniu ma priviedol rozchod s priateľom. V podstate som potvrdila tvrdenie breakups make bodybuilders. 

Hlavným dôvodom toho, že som sa odhodlala vyraziť sama do posilky však nebola klasická sladká pomsta, že chlapec odpadne keď ma uvidí a bude ľutovať. Toľko optimizmu som v sebe nemala. Do posilky ma viedli iné veci.

V prvom rade to bola snaha vypadnúť z domu. Po príchode naspäť k rodičom som mala pocit, že som urobila krok späť a to ma neuveriteľne frustrovalo. Snažila som sa teda byť čo najviac preč. V práci, s kamarátmi, vonku so psom a podobne. To mi ale nestačilo a zároveň som potrebovala niečo pri čom zamestnám hlavu a nebudem všetko analyzovať. Možno nejaký intenzívnejší a pravidelnejší pohyb.

Keď som si povedala, že skúsim nejakú posilku ujasnila som si najprv  čo hľadám. Chcela som trénovať s trénerom, ktorý mi povie a ukáže čo mám robiť a bude viesť tréning, čiže nebudem odkázaná na to „aha si tu, tu sú činky, rob čo chceš“. Okrem toho som sa trápila tým, čo trápi väčšinu ľudí na začiatku a to je to, že tam bude veľa ľudí a každý bude pozerať na to ako som neschopná. Svoje hľadanie som teda zúžila na ženskú posilňovňu. Tretím dôležitým kritériom bolo miesto. Nemám čas ani chuť cestovať cez pol mesta. Takto som si našla ženské kruhové tréningy asi 5 minút pešo od domu.

Prvá hodina bola taká „oťukávacia“. Nevieš čo presne robíš, akú máš mať formu a bojíš sa či budeš vládať. Po prvom tréning však prišiel pocit, ktorý ma presvedčil o tom, že skúsiť to bol správny krok, a že hneď ako rozchodím svalovku, som späť. Bol to pocit radosti, energie, viery a vyrovnanosti. Toto bolo to, že som v tom čase potrebovala.

Začala som chodievať cvičiť pravidelne. Už som sa priam tešila na to, kedy si pôjdem zacvičiť a potom budem opäť v pohode, spokojná a vyrovnaná s tým, že sú veci ako sú a schopná hľadieť vpred a plánovať čo so životom. Chodievala som si po dobrý pocit.

Ako ubiehali týždne, moje telo si začalo na ten istý tréning zvykať. stále ma to síce bavilo, no už som začala mať pocit, že chcem a zvládnem viac. Neistota tak isto ustúpila a tak som začala postupne pridávať rôzne iné tréningy v klasických posilňovniach a zrazu som neriešila, či sa na mňa bude niekto pozerať, alebo či nebudem vládať. Pochopila som, že v posilke makáš a neobzeráš si ľudí, a ak máš pocit, že vládzeš treba pridať a vyšťaviť sa. Telo ti na druhý deň pripomenie, že si pamätá, že si mu dal zabrať a o pár týždňov a mesiacov ti ukáže ako ti za to ďakuje.

Posledným bodom a hnacím motorom bolo to, že som začala vidieť výsledky. Tie som zo začiatku neriešila, pretože cvičenie bolo pre mňa najmä terapiou na zlomené srdce. Vďaka tomu som asi bola schopná vydržať a počkať si na výsledky v podobe väčšej kondičky, pevnejšieho tela a prvých náznakov svalov tam, kde som o nich mohla predtým len snívať.

Cvičenie som nikdy nebrala a ani neberiem ako povinnosť. Je to radosť. Je to zvyk. Nemám nastavený presný tréningový plán, no viem, že dlho neobsedím a že približne skončím v posilke minimálne 2-3 krát do týždňa. Tým, že som si ich obehla viac, som získala širšie spektrum možností a dnes idem v deň aký mi vyhovuje zacvičiť si tak ako sa mi práve chce. Buď sa vyskákať na jumping, pospomínať na prvé ľahšie ženské tréningy, natiahnuť sa a relaxovať pri joge, alebo sa naopak nakopnúť na kruhovom tréningu či TRX.

Pochopila som, že ako pri iných zvykoch aj pri tomto je dôležité nastavenie mysle. Nech už chcete akékoľvek výsledky, dôležité je začať s tým, že na konci očakávate pozitívny pocit a spokojnosť. Len tak sa budete ochotne vracať k danej činnosti a vytvoríte si taký zvyk, že si už ani nebudete vedieť spomenúť na to, ako ste žili pred tým, keď ste sa jej nevenovali. Zrazu to už bez toho ani nepôjde.

-K-

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *