Čo si v živote dosiahla?

Stojím v sprche a rozmýšľam. Mám takmer tridsať rokov. Čo som v živote dosiahla? Nemám ani len kariéru snov, ani veľkú rodinku. Zároveň však nemám úplne otrasnú prácu a mám priateľa, snúbenca, takže odpochodovať z krajiny, len tak zo dňa na deň, nepripadá do úvahy. Minimálne by to vzbudilo niekoľko otáznikov.

Túžba odísť je však stále silnejšia. Nieže by mi tu bolo zle, len potrebujem zmenu. Niečo nové, niečo iné, niečo čo bude výzvou.

Stojím v sprche a rozmýšľam. Cítim sa ako vo filme. Po tvári mi stekajú horúce kvapky vody a rozmazaná špirála ma štípe v očiach. Rozmýšľam o svojom živote, o tom, kde sa práve nachádzam, a o tom, ako zas budem musieť umývať sprchový kút pretože na ňom z tvrdej vody ostanú kvapky.

Vypínam sprchu a z vedľajšej miestnosti počujem strieľanie z počítačovej hry. Varím si, že som si tých 15 minút so žiletkou v ruke mohla asi ušetriť. A tak vychádzam zo sprchy a užívam si ešte to teplo, ktorým nasiakla celá miestnosť. Pre toľkú paru sa ani nevidím v zrkadle, čomu som asi celkom rada. Myslím.

Ja som si na seba nenamaľovanú za tie roky zvykla, a myslím, že aj moji najbližší, ale neviem či ich to teší. Viete, človek je tvor prispôsobivý. Zvykne si na všetko. Zvykne si prijímať ako každodennú vec aj prvotne úplne šokujúce veci. Verím , že ja bez make-upu nebudem až tak šokujúca.

Tak či tak, rýchlo prekĺznem do spálne. Popritom, ako som opätovne prijala fakt, ako vyzerám nenamaľovaná a zmierila som sa aj s tými kvapkami od tvrdej vody, ktoré ostenú na dverách sprchového kútu sa aktuálne, navliekajúc si huňaté ponožky, vraciam k tomu, čo bolo na začiatku.

Nemyslím, svoje ranné detstvo. Myslím myšlienky, ktoré sa objavia vždy keď mi na hlavu príjemne kvapká teplá voda. Keď ma nič nezväzuje. Keď som sama so sebou a za nič sa neskrývam. Kladiem si tú zákernú otázku zas a znova. Čo som v živote dosiahla? Čím sa môžem pochváliť teraz, keď plynie tridsiaty rok môjho života?

.

.

.

Líham si do postele s pocitom úzkosti a s pocitom strachu. Kde som zastala. Urobila som niekde chybu? Mala by som naozaj odísť a začať kdesi úplne sama a odznova? Potrebujem sa nájsť? Víchrica otázok bez odpovedí je priam nezastaviteľná. A potom príde ten moment, tá správna otázka… ČO je vlastne dôležité mať a nemať v tomto veku?

Kde berieme všetky tie životné méty, ktoré by sme mali dosiahnuť do istého veku? Prečo sa máme rozhodnúť pre najlepšiu vysokú školu, prečo máme po škole pokračovať svadbou a deťmi a v tridsiatke byt už na materskej? Je nevyhnutné postupovať takto, aby sme mali šťastný život? Kto to vymyslel? Prečo sa vystavuje týmto sociálnym tlakom a potom, keď nie sú naplnené všetky vymyslené očakávania, sme nešťastní a máme pocit, že sme niekde zaspali čas, že sme neurobili všetko tak ako sme mali? Čo je úspech?

A vôbec.

KTO… je dôkazom toho, že splniť všetko čo “treba” do 20tky, 25tky, 30tky atď. je zárukou šťastného a naplneného života?

.

.

.

Spomínam si na to, koľko slobodných mamičiek máme všade navôkol. Na to, ako sa ľudia zosobášia so svojou prvou láskou a nikdy nie sú skutočne šťastní. Na to, ako robia niečo čo im neprináša žiadnu potechu. Na to, koľkých vecí sa mnohí museli vzdať len preto, aby naplnili nejakú postupnosť, a koľkí urobili dôležité rozhodnutia nie pre seba, ale pre iných. Lebo takto to má byť; to sa očakáva. Nikoho v skutočnosti nezaujíma, či vás takýto život bude tešiť. Hlavné, že bude „taký, ako má byť“

Uvažujem, a uvedomujem si, že som šťastná, že mám čo mám a nemám čo nemám. Som šťastná, pretože pre toto všetko som sa rozhodla sama. Nenechala som sa uhnať sociálnym tlakom, a aj napriek tomu, že ho občas cítim, nenechávam sa ním dotlačiť do kúta. V konečnom dôsledku ten život predsa žijeme pre seba, žijeme ho my. My cítime, túžime a vieme, čo skutočne chceme. To, že sa to nestretáva dokonale s tým, čo si predstavuje spoločnosť, je úplne v poriadku. Ako by to vyzeralo, keby sme boli všetci rovnakí a chceli všetci to isté.

Dospievam teda k spokojnému záveru, že za to čo mám a nemám si môžem sama, a som za to vďačná. Už len utrieť tie kvapky z dverí na sprche a môžem ísť spať.

-K-

1 Comment

  1. Pekne napísané a presne ako píšeš, myslím že sa netreba zaoberať vekom kedy by sme čo mali dosiahnuť, ale žiť naplno a ono to už samo príde kedykoľvek a čokoľvek to má byť 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *